Vianočná etiketa, alebo ako neuraziť svokrinho kapra

kapor(2)_edited

Sviatky pokoja a mieru, oslava božieho narodenia, Vianoce. Rolničky, soby a gýčový Santa Claus. Odvšadiaľ sa na nás hrnú „nevtieravé“ reklamy na nové smartfóny, tablety, ale aj skutočné tablety – na kĺby pre babku a dedka. Obchody sa predbiehajú vo vianočných superzľavách a ľudia už pomaly vybieľujú svoje bankové účty. So skracujúcim sa adventom sa blíži onen deň, pre ktorý každoročne podstupujeme „tortúru“ nákupného šialenstva, stresu a veľkého upratovania. Onen deň je vlastne večer – Štedrý večer.

Aj keď si to mnohí z nás nepripúšťajú, ale ak sa na nás díva niekto zhora (minimálne ten pre ktorého tento sviatok slávi každý kresťan, ba aj neveriaci), musíme podaktorí naňho pôsobiť ako poriadni barbari, „burani“ a „sedláci“. Keď už toľko energie, času a peňazí vrazíme do už spomínaného „onoho“ dňa, neuškodilo by aspoň malú štipku toho úsilia venovať aj ľuďom okolo nás, rodine, priateľom a známym. A najmä tým, s ktorými Štedrý večer strávime.

Možno neuveríte, ale i taká štedrovečerná večera má svoj protokol a etiketu. Už len fakt, že sa skalopevne roky rokúce stretávame v ten deň so svojimi deťmi, súrodencami, zaťmi, nevestami, strýcmi, tetami, rodičmi, svokrovcami, či prarodičmi za jedným stolom o šiestej večer, že darčeky si rozbaľujeme až po večeri a potom ideme spolu na „polnočnú“, nesie silné znaky protokolárneho charakteru. Sú to zaužívané rodinné zvyklosti a tradície, ktoré sa snažíme dodržiavať, pritom si to ani neuvedomujeme. A to, že si ctíme aj vianočnú etiketu, potvrdzujú aj naše slávnostne prestreté stoly so svietnikmi, najkrajší mamin obrus, ligotajúce sa plamene sviečok, cibuľový servis a samozrejme na puky vyžehlené nohavice a čistý slávnostný odev…

Ako by sme sa mali teda pri sviatočnom stole správať, ak by sme si k nemu posadili „Pani etiketu“? Keďže ide v našich končinách o najväčší kresťanský, spoločenský, ba aj rodinný sviatok, jeho význam by sme mali podčiarknuť aj „sviatočnejším“ odevom. Nie, tuto naozaj nečakajte predpísaný „dress code“, nik Vás nebude snímať do „módnej polície“, tu sa neobliekame pre cudzích, ale kvôli svojim najbližším…

K stolu by sme nemali meškať, ak sme v pároch, mali by sme si posadať tradične s partnerkou (manželkou) po pravici. Z vrchom stola (ak je obdĺžnikový) by mal sedieť najstarší člen rodiny (prababka, stará mama, dedko, otec, alebo matka). Ostatní podľa veku a postavenia v rodine po jeho boku sprava a zľava. Starý otec, stará mama, potom ich deti s manželkami a svojimi deťmi.

Jedlo zväčša podáva matka (hostiteľka). Tá postupne nalieva polievku prarodičom, svojmu manželovi, deťom a nakoniec vnukom. Hostiteľka si potom sadá za stôl a začína jesť ako prvá, a ostatní ju nasledujú. Pri jedle používame príbory, rukami jeme len oblátky s cesnakom (podľa možností by mali byť k dispozícii čisté príbory pre každý samostatný chod). Lakte by sme si nemali opierať o slávnostnú tabuľu. Fanatici by mohli na chvíľu zabudnúť na facebook a instagram, a nezdieľať každý chod jedla na sociálnej sieti. Rozprávame sa kultivovane, venujeme pozornosť najstarším členom rodiny aj deťom. Ak má „hlava rodiny“ slávnostný príhovor, v tichosti počúvame.

Jedlo, aj keď nám nemusí všetko chutiť, vždy aspoň ochutnáme a „inteligentne porýpeme“, aby sme neurazili svokrinho kapra. Ak Vaša manželka vie, že kapra „nemusíte“ môže mamu vopred upozorniť, nech spraví radšej aj pstruha. Domácu gazdinku vždy potešia aj pochvalné slová a poďakovanie za dobré jedlo a za námahu s prekrásnym stolovaním.

K dobrému sviatočnému jedlu patrí aj kvalitné víno, Tokaj, sekt, prípadne aj destiláty ako aperitív pred jedlom a digestívum po ňom. K vianočným oblátkam s medom a cesnakom podávame sladšie vína (polosuché, polosladké biele a ružové vína). Ku kapustnici môže dobre sadnúť suchý rizling, ale ak mávame kapustnicu sladkú s medom a slivkami, radšej k nej nalievame sladké tokajské. K rybe sa hodia ľahšie biele a ružové vína, k dezertom, ako pupáky s makom, môžeme opäť naliať z toho tokajského, alebo robustnejšie červené.

K vianočnému stromu sa nevrháme ako malé deti, ale najskôr počkáme, kým doje posledný člen rodiny až potom rozbaľujeme darčeky. Aj tu by sme ako na prvých mali myslieť na tých najstarších a na malé ratolesti, ktoré sú najnedočkavejšie. Svokru slušne pochválime za vhodný výber veľkosti našich ponožiek, tak ako každý rok. Najmä, ak rozbaľujeme darčeky od detí, snažíme sa tváriť prekvapene a radostne. Robíme to najmä pre ich radosť.

Zvyšný večer by sme mali aj naďalej zanevrieť na smartfóny a ignorovať pípajúce SMS-ky s gýčovými prianiami. Na tie odpovieme neskôr, v tento večer by prioritou mala byť rodina, teplo domova a tradičné Tri oriešky pre popolušku…

Má takáto „paráda“ zmysel, alebo je to len gýčový zvyk, ktorý by sme radšej vymenili za tepláky a reality show v televízii? Vianočná etiketa nie je len aristokratické huncútstvo so striebornými svietnikmi a kryštálovými pohármi, je to slušnosť, zdvorilosť a úcta k ľuďom okolo nás i k nám samým. Ak si ju pre stresový a rýchly životný štýl nemôžeme dopriať v roku, tak sa prekonajme aspoň v tento jeden deň. Buďme k sebe milší, slušnejší a chovajme sa na úrovni. Vychutnajme si Vianoce nielen telom, ale i dušou!

Comments are closed.